Ženy a muži v politike

Parlamentné voľby v roku 2006 priniesli štandardné volebné témy charakteristické pre súťaživý politický systém západných demokracií. Relatívne výrazná bola téma „ženy v politike“. Pôsobenie žien v politike bolo sekundárnou témou už v druhej polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia. Strana demokratickej ľavice (SDĽ) už vtedy napríklad prijímala vnútrostranícke kvóty na zastúpenie žien na volebných kandidačných listinách. Ženy v politike sa odvtedy potichu stali minimálne „povinnou výbavou vzhľadu“ slovenských politických strán. Za povšimnutie stojí, že každá súčasná parlamentná politická strana má vo svojich radoch „viditeľnú“ ženu. Politickí lídri si uvedomujú, že súčasťou aktuálnej „politickej korektnosti“ je zastúpenie žien v politike. Je to novinka? Blýska sa na lepšie časy politickej etiky, alebo ide o trik na voličov? Ide o nový spoločenský fenomén, ktorý bude vážne rozdeľovať spoločnosť, alebo je to iba nová „munícia“ večného pravo-ľavého konfliktu?

Pohľad zľava

Postavenie žien v rodine, spoločnosti a politike je autentická ľavicová téma. Vyplýva z túžby po spravodlivosti, ktorú má zabezpečiť rovnosť. Ľavica sa na základe idealistického svetonázoru logicky snaží o naprávanie všetkých krívd a skrivodlivostí. A nič na tom nezmení ani povzdychnutie Margaret Thatcher, že „život nie je fér“. Skôr naopak - povzbudzuje emócie ľavicovo mysliacich ľudí, aby boli na strane rodovej rovnosti. Žena je podľa ľavičiarov z viacerých dôvodov nespravodlivo znevýhodnená. Podľa niektorých stúpencov rodovej rovnosti dokonca vedome nespravodlivo znevýhodnená, lebo žena je obeťou spoločenských konvencií a hierarchie.

Zástancovia rodovej rovnosti príležitostí pridávajú tiež argument, že prítomnosť žien v politike robí politickú súťaž lepšou, jemnejšou a kultivovanejšou - opäť dôkaz o idealistickom vnímaní sveta a života. Uvedené tvrdenie nie je možné inak vysvetliť, pretože reálne skúsenosti političiek (Anna Belousovová, Anna Záborská, Zuzana Martináková, Monika Flašíková Beňová, Iveta Radičová, Edit Bauer) skôr indikujú, že ženy sú skôr plnohodnotnými reprezentantkami identických hodnôt a záujmov ako ich mužskí kolegovia - s rovnakou emocionalitou, taktom i výrazovými prostriedkami. Okrem toho v politike nie je vždy možné argumenty alebo účelovosť zaobaliť do ženskej jemnosti.

Nakoniec je potrebné doplniť ešte jeden nie celkom zjavný argument - súčasťou ľavicového svetonázoru je aj otvorený pohľad na sexualitu človeka. Sex je pre ľavicu významná súčasť ľudského života; nevníma ľudskú sexualitu ako dedičný hriech; odmieta „puritánstvo“ a spoločenskú tabuizáciu sexu. Ženská prítomnosť ľavičiarov nerozptyľuje, ale inšpiruje a povzbudzuje. Dôležitosť ľudskej sexuality deklaruje napríklad Sigmund Freud, ktorý so svojou psychoanalýzou nie je miláčikom pravicových mysliteľov. Neomarxistická frankfurtská škola ide o krok ďalej a tvrdí, že odstránenie konfliktov z ľudskej spoločnosti je možné prostredníctvom odstránenia monogamie a prihlásenie sa k sexuálnej promiskuite.

Pohľad sprava

Pravicový názor na pôsobenie žien v spoločnosti a politike stavia na tradicionalizme a elitárstve. Tieto názory majú korene v presvedčení, že spoločnosť má fungovať na základe overených pravidiel, a tiež v tom, že jej pozitívny vývoj, prípadne stabilita závisí od elity a jej zodpovedného správania.

Žena videná tradicionalistickým pohľadom je predovšetkým dcérou, manželkou alebo matkou. Jej spoločenský status sa odvodzuje najmä od jej aktuálnej úlohy v rodine, pričom má byť vždy pod ochranou muža - otca alebo manžela. Najdôležitejším determinantom života ženy má byť rodina ako jedna zo základných hodnôt konzervativizmu, pričom takýto pohľad automaticky neznamená, že jeho nositeľ je mužský šovinista. Môže ísť skôr o zdôraznenie biologických prirodzeností človeka, ktorých vyústenie má byť v rodine, a o presvedčenie, že plnohodnotné rodinné prostredie funguje iba za prítomnosti oboch partnerov a že matka je pre starostlivosť o dieťa dôležitejším rodičom.

Tento biologický aspekt vnímania ženy sa ďalej odráža na jej pôsobení v politike. Spomínané elitárstvo neznamená apriórny nárok na akúkoľvek politickú funkciu tak, ako by sme ho azda chceli definovať z pozície monarchizmu alebo aristokratizmu. Elitárstvo môže byť presvedčením, že víťazi legitímne rozhodujú o podobe sveta okolo nás. Byť víťazom však znamená okrem iného byť flexibilný. Politika a osobitne demokracia je súťaž a ženy v nej môžu byť obmedzené starostlivosťou o rodinu, čo im môže v istú chvíľu brániť v politickom úspechu.

Ďalším biologickým rozdielom medzi ženami a mužmi, ktorý je skúmaný odborníkmi, je odlišný spôsob fungovania ženského a mužského mozgu. Samozrejme, že neexistuje „ženská“ a „mužská“ logika tak, ako ich opisujú niektoré lifestylové časopisy, avšak rozdiely v ženskom a mužskom uvažovaní existujú. Ženy sú disponované na to, aby súčasne dokázali vykonávať viacero činností, ale chýba im cieľavedomosť. Muži majú skôr opačnú osobnostnú výbavu - nezvládajú výkon viacerých vecí súčasne, ale majú cieľavedomosť - a práve táto „obmedzenosť“ favorizuje mužov na výkon politiky.

Dôležitú úlohu v osobnostnej výbave človeka zohráva tiež miera agresivity, alebo násilie v ľudskom správaní. Realistická analýza politiky (za protestov idealistickej reflexie) stotožňuje úspešnú politiku s efektívnym používaním násilia. Ak skúmame politiku z realistického alebo idealistického hľadiska, násilie alebo agresivita je súčasťou správania politických aktérov. A tu opäť získavajú muži - schopnosť agresívneho či násilného konania je bližšia mužom ako ženám. Agresivita alebo priebojnosť u žien je z tradicionalistického hľadiska minimálne niečo ako nekonformné správanie.

„Boj“ o ženy

Za ostatných desať rokov sa postavenie žien v slovenskej politike výraznejšie nezmenilo. Vo voľbách do NR SR v roku 1998 sa do parlamentu dostalo 17 žien. V ďalších parlamentných voľbách v roku 2002 to bolo 19 žien a v súčasnosti je v parlamente 23 poslankýň. Mohlo by sa zdať, že političiek vo vrcholovej politike na Slovensku pribúda, ale „feminizácia“ slovenskej politiky má z kvantitatívneho hľadiska iba mierne rastúci trend. „Súboj“ o ženy v politike medzi pravicou a ľavicou má v súčasnosti zvláštnu podobu. Zdá sa, ide o „čudnú vojnu“. Slovenská ľavica v súčasnosti nepresadzuje témy súvisiace s cieleným zlepšovaním postavenia žien v politike (okrem osláv Medzinárodného dňa žien) a zabudla na presadzovanie kvót pre zastúpenie žien na volebných kandidátkach. Pravica, keďže to nie je jej originálna politická téma, nemá priveľmi na čo reagovať. Avšak každý „korektný“ pravicový politik bude súhlasiť s tým, že v politike by malo byť viac žien.

Feministický tábor v otázke presadzovania sa žien v politike pritom nie je jednotný. Časť feministiek a feministov je presvedčená, že dočasná pozitívna diskriminácia je prospešná. Druhá časť tvrdí, že ženy na presadenie sa v politike pomoc nepotrebujú a na „ženské kvóty“ reaguje s pobúrením.

Kvóty ako obmedzenie politickej súťaže

Aké poučenie si zobrať z diskusie o ženách v politike? Sú kvóty správnym riešením? Pre demokraciu a politickú súťaž znamená každá umelá regulácia obmedzenie jej súťaživého charakteru. Akokoľvek dobre mienené kvóty budú znamenať neprirodzenú podobu politickej súťaže a budú prejavom sociálneho inžinierstva. Dôsledkom obmedzenej súťaže bude po prvé to, že ľudia si nebudú môcť slobodne vybrať vlastných politických zástupcov, čo bude znamenať narušenie zastupiteľského charakteru demokracie. Po druhé politické strany by sa mohli dostať do skutočného technického problému, keď by pri zostavovaní volebnej kandidátky nemuseli mať dostatok ženských kandidátok, alebo tieto nemusia byť pre voličov dostatočne dôveryhodné alebo atraktívne ako ich mužskí kolegovia. A po tretie v konečnom dôsledku to môže viesť k dehonestácii žien v politike, nakoľko by mohla vzniknúť voči ženám predpojatosť typu - „v politike je iba preto, lebo je žena“ - tým by sa naplnilo tvrdenie, že dobrý úmysel v politike nemusí mať vždy pozitívne následky.

Ako teda vnímať samotné kvóty z pohľadu originality? Pozitívna rodová diskriminácia nie je svojou podstatou nová myšlienka. V podmienkach slovenskej politiky ide o relatívne nový spôsob pozitívno-racionalistického regulovania súťaže politických síl - teda nijaký nový recept na tvorbu kvalitnejšej politiky, ale skôr pôvabná frontová línia pravo-ľavého bojiska.

(Miroslav Řádek)